Náš pán komorník

Náš pán komorník

Bol obyčajný februárový pracovný deň roku 1951. Do farnosti Šarišské Michaľany prichádza 64 ročný kňaz. Vstupuje do chrámu v sprievode správcu sabinovskej farnosti. Prichádza skromne, bez okázalosti, bez uvítacích ceremónií. Zhromaždenému veriacemu ľudu ho predstaví vdp. Dolobáč: “Je to vdp. Melicher Zelený, pápežský komorník. Od dnešného dňa bude správcom vašej farnosti, vaším duchovným otcom. Prichádza z Košíc. Bol tam správcom Dómu, biskupského katedrálneho chrámu. Teda vítajte u nás pán komorník!
Áno, Pán komorník! Tento titul, ku ktoré mu si pridali veriaci prisvojovanie zámeno “náš“ nebol len vyjadrením jeho kňazskej hodnosti, ale vyjadroval úprimný vzťah veriacich k svojmu duchovnému pastierovi, velikánovi dušpastierskej práce i spravovania farnosti. Teda - náš pán komorník! Našu farnosť spravoval 18 rokov /1951 - 1969/. S dielami jeho rúk, umu, ale hlavne ducha sme sa stretávali na každom kroku a ešte sa stretáme. Už na začiatku jeho pôsobenia boli Ostrovany aj cirkevno správne pričlenené ako filiálka k farnosti Šarišské Michaľany. Dovtedy patrili do farnosti Ražňany. Pri spravovaní farnosti úzko spolupracoval s veriacimi, radil sa s nimi a jeho porady s „gazdami‘ po nedeľných Sv. omšiach mali Svoj výsledok. “Gazdovia“ boli pre svedčení, že to oni bolí, čo sa správne rozhodli. Pán komorník bol tiež spokojný. Na poli dušpastierskej práce farnosť trpela ročnou absenciou duchovného správcu. Preto svoju snahu zameral na prehĺbenie a rozšírenie účasti na bohoslužbách, na pristupovanie k sviatostiam, na oživenie popoludňajších pobožností v nedele a sviatky, na prácu s deťmi, mládežou a s rómskymi občanmi hlavne v Ostrovanoch, na zdokonalenie cirkevného spevu a na ďalšie iniciatívy. V tomto snažení nepoľavil ani vtedy, keď roky pribúdali a krok sa krátil... Na poli sociálnom bol veľkým zástancom a propagátorom červeno-krížskej myšlienky. On, účastník prvej svetovej vojny ako vojenský duchovný, sám ťažko ranený, videl koľko je biedy a zloby vo svete. Svoje miesto videl v organizácii Červený kríž, ako svetovej organizácii pre zmiernenie biedy a bolesti vo svete. Vo farnosti oživil organizáciu ČK. Ako dlhoročný predseda miestnej organizácie ČK rozšíril jej členstvo na 250 členov, organizoval zdravotnícke družiny, ktoré sa úspešne zúčastňovali na okresných súťažiach. Ako dobrýhospodár staral sa o cirkevné budovy a ich priestranstvá. Hlavne kostolný dvor bol v tom čase v dezolátnom stave. Jeho oporný múr z ľavej strany /(od Kožárových) bol veľmi zničený. S vodou v čase búrok práve z tej strany (z “hury“ po “furmanec“) si „otcovia“ dediny nevedeli rady. Vždy všetko zmietla - prútené zábrany, kameň,  štrk. Musel prísť pán komorník, zorganizoval odborníkov, nakreslil, prepočítal a v polovici 60-tich rokov všetko bob hotové - ohrada okolo kostolného dvora, upevnenie oporného múru i skrotenie “zlej“ vody. To v podstate stojí dodnes. Po tomto prišla na rad maľba interiéru kostola, obnova hlavného oltára, postavenie nových bočných oltárov a ďalšie práce. Keď mu na plecia pribudol osmy krížik, pustil sa do stavby farskej budovy. Farská rada sa uzniesla postaviť väčšiu budovu, aby v príhodnom čase bob možné tam ubytovať rehoľné sestry pre potreby farnosti. Budova bola ukončená jeho nástupcom vdp. Jurajom Tkáčom. S vrchnosťarni obce vedel dobre spolupracovať. Bola medzi nimi vzájomná úcta i porozumenie pre potreby obojstranné.
Niekedy obec sa rozdeľovala na: Huru, valal, ulicu, čižrnárku, radek a neskoršie aj na sídlisko. Rozvojom obce táto identifikácia nestačila. Bol topán komorník, ktorý začal pomenovávať ulice: Hlavná, Krivá, Čerešňová, Mlynská atď. Ulica Čerešňová ostala na pamiatku jeho priekopníckej práce. Je toho ešte veta, čo tento skromný kňaz, verný pracovník vo vinici Pánovej urobil pre svoj ľud a pre obec ako celok. Veríme, že to všetko náležite zhodnotiljeho Majster. Po odchode do dôchodku (na odpočinok) žil ešte 11 rokov v Prešove. Pán života a smrti si ho povolal vo vianočnej dobe r. 1980. V dobe, keď nebo i zem volá Bohu na slávu a na zemi sa ohlasuje pokoj ľuďom dobrej vôle, odovzdáva šľachetnú dušu svojmu Stvoriteľovi. Rozlúčili sme sa ním po Novom roku 1981 vo františkánskom chráme v Prešove za účasti mnohých kňazov a veriaceho ľudu. Zástupca našej farnosti v rozlúčkovej reči okrem iného vyjadril nádej, že oslovenie - náš pán komorník - bude ešte dlho pojmem a prežije aj generácie, ktorého ho poznali. Nie je tomu tak? Ešte za života u nás bol povýšený do hodnosti pápežského preláta. Nikto sa však o tom nedozvedel. Bol vždy pre nás - pán komorník! Hľa, skromný, verný služobník Pána. Jeho pamiatka žije v našich srdciach!

Ešte jeho životné .dáta: Narodil sa 9. 1. 1887 v Nižnom Slavkove. Vysvätený za kňaza bol 23. 5. 1909. Zomrel 25. 12. 1980v Prešove.