P. Hadrian Grejtovský

Telom i dušou františkán.

V Cirkvi sú všetci povolaní k svätosti a všetci sú členmi jedného Božieho ľudu. Z tohto Božieho ľudu si Kristus slobodne povoláva a volí niektorých pre službu oltára. Dáva im „posvätnú moc“, aby lepšie slúžili všetkým bratom, celej Cirkvi. Volí si ich, aby boli „druhým Kristom“ (alter Christus).

Nemáme prehľad koľkých mladíkov si Pán v priebehu 750 ročných dejín našej obce povolal a vyvolil za kňazov a rehoľníkov. Staršej generácii sú známe osobnosti, na ktoré naša obec môže byť hrdá, ale aj vďačná Pánu Bohu za ich vyvolenie. Jedným z nich je Páter Hadrián (Michal) Grejtovský.

Narodil sa 10.2.1912 v našej obci rodičom Štefanovi a Anne rod. Fialkovičovej ako štvrtý syn z piatich detí. Posledná bola sestra. Pri krste dostal meno patróna obce – Michal. Základnú (ľudovú) školu navštevoval v obci, strednú školu v Prešove. Nedokončil ju. Po maturite by sa bolo sa treba rozhodnúť pre budúce povolanie.  Lekár, právnik, učiteľ ? Povolania lákavé, ale nenaplňovali jeho hĺbavého ducha. Pre štúdium bolo treba dostatok finančných prostriedkov, a tých u Grejtovských bolo priskromne. V tomto čase bol farárom v našej farnosti milý, skromný Kristov kňaz Viliam Miko, spolužiak a priateľ neskoršieho košického biskupa o. Jozefa Čarského. Azda aj pod jeho vplyvom rozhodol sa pre duchovné povolanie. Ale kde a ako ? V Prešove cestou do školy navštevoval františkánsky kostol. Často sa stretával s rehoľníkmi – prešovskými františkánmi. Synovi chudobných rodičov imponovala táto rehoľa, rehoľa chudobných františkánov, ktorú založil sv. František z Asisi.

Rozhodnutie bolo pevné. Ako 19 ročný vstúpil 24.8.1931 do noviciátu tejto rehole v Trnave. Tu dostal rehoľné meno – Hadrián. Už po roku skladá prvé časné rehoľné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Bolo treba však dokončiť gymnázium, ak chcel byť kňazom – rehoľníkom. A to chcel. Predstavení rozhodli, že gymnázium dokončí v Malackách, ktoré vtedy spravovala rehoľa. V roku 1936 stal sa abiturientom tohto gymnázia.

Po maturite ho predstavení  posielajú do mesta Mostar v Chorvatsku na teologické štúdia. Rok pred ukončením štúdia skladá 5.7.1938 večné rehoľné sľuby a stáva sa definitívnym členom OFM (Ordo Fratrum Minorum) – Rádu Menších bratov – jednoducho Františkánskeho rádu.

Kristovým kňazom sa stáva 4.6.1939. Splnili sa túžby kráčať pod zástavou Krista – Veľkňaza ako kňaz a rehoľník v chudobe, čistote a poslušnosti, verný svojim rehoľným sľubom.  Po vysviacke pôsobí na rôznych miestach a v rôznych funkciách podľa potreby rehole v Hlohovci, Trnave a v Kremnici. Tam bol predstaveným kláštora vo funkcii gvardiána.  

Heslom sv. Františka pri ohlasovaní evanjelia bolo – Pax et bonum (pokoj a dobro). Týmto heslom sa riadil aj náš P. Hadrián pri svojej pastoračnej práci. Rok 1950 – rok likvidácie reholí- postihol aj jeho. Po mnohých vyšetrovaniach a šikanovaniach bolo mu umožnené v rámci vtedajších možností pastoračne pôsobiť v Žiline. Stal sa správcom kostola sv. Barbory  a tu pôsobil až do svojej smrti.

Ako kresťan, katolík a kňaz vedel, že raz sa jeho pozemský život skončí a bude musieť vydať svedectvo o svojom živote. Na tento okamih sa pripravoval podľa Pánových slov – Buďte pripravení, lebo neviete ani deň ani hodinu ......Podľa svedectva jeho spolubratov želal si, aby mohol zomrieť na svojom „pracovisku“ – v Božom chráme. Jeho želanie Pán mu splnil. Nadišiel deň 14. jún 1984. Už od rána pociťoval telesnú slabosť. Azda nadišiel čas ? „Pane, dovoľ mi priniesť Ti ešte azda poslednú nekrvavú obetu – odslúžiť sv. omšu“, prosil v duchu. Pristúpil k oltáru za pomoci jedného spolubrata. S jeho pomocou dokončil sv. omšu a po príchode do sakristie začal krátke poďakovanie: Ježišu, tebe žijem, Ježišu tebe umieram, Ježišu tvoj som..... nedokončil -  a bol Jeho. Pán si prišiel v tom momente pre svojho verného služobníka. Poslednýkrát vydýchol a ocitol sa vo večnosti.....Odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi a svojmu Veľkňazovi, ktorému verne slúžil počas 53 rokov rehoľného  a 45 rokov kňazského života. Pán života  a smrti mu doprial 72 rokov, 4 mesiace a 4 dni pozemského života.  

Miloval Boha, Cirkev, svoju rehoľu, svojich spolubratov, rodnú zem i rodnú dedinu. Pri návšteve rodnej obce neopomenul nikdy pozdraviť Eucharistického Krista v chráme, kde prijal krst a bol tým začlenený do Božieho ľudu v spoločenstve Cirkvi. Niektorí si ešte spomíname na jeho krásny spev pri sv. omši, keď ako miništranti sme mu pri nej posluhovali.

Všetci, ktorí ste ho poznali, ale aj tí, ktorí ste o ňom počuli a čítate tieto riadky, spolu sa poďakujme Pánovi za dar vyvolenia tohto verného služobníka. Lebo v ňom si Boh vyvolil aj našu farnosť a odmenil živú vieru nášho spoločenstva. Dôkazom toho je aj vyvolenie ďalších kňazov a rehoľníkov z našej obce.

Udeľ, Pane, všetkým Tvojim verným služobníkom, ktorí nás predišli do večnosti, korunu víťazstva a nás žijúcich zachovaj vo svojom Srdci !