"Posväť sa meno tvoje."

  Aká veľká je Pánova láskavosť, aká plnosť jeho priazne a dobroty voči nám, keď chcel, aby sme sa tak modlili pred Božou tvárou, že budeme Pána nazývať Otcom a ako je Kristus Boží Syn, tak sa máme aj my volať Božími deťmi! Nik z nás by sa neodvážil použiť toto meno v modlitbe, keby nám on sám nebol dovolil takto sa modliť. Mali by sme, milovaní bratia, pamätať a vedieť, že keď Boha nazývame Otcom, musíme žiť ako Božie deti, aby sme nielen my mali zaľúbenie v Bohu Otcovi, ale aj on mal zaľúbenie v nás. 
     Správajme sa ako Božie chrámy, aby bolo zjavné, že v nás prebýva Pán. A naše konanie nech nie je odtrhnuté od ducha. Už sme začali byť duchovní a nebeskí, preto nemáme zmýšľať a konať ináč ako duchovne a nebesky, lebo aj sám Pán, Boh, hovorí: „Tých, čo mňa oslavujú, aj ja oslávim, a tými, čo mnou opovrhujú, aj ja opovrhnem.“ Aj svätý Apoštol vo svojom liste vyhlásil: „Nepatríte sebe. Draho ste boli kúpení. Oslavujte a noste teda Boha vo svojom tele.“ 
     Potom hovoríme: „Posväť sa tvoje meno,“ čím neželáme Bohu, aby sa posvätil našimi modlitbami, ale prosíme Pána, aby sa jeho meno posvätilo v nás. Ostatne, kto by aj mohol posvätiť Boha, keď on jediný posväcuje?! Ale on povedal: „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý.“ Preto prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A o toto prosíme deň čo deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať, lebo denne hrešíme, a svoje priestupky máme ustavičným posväcovaním očisťovať. 
(z myšlienok sv. Cypriána, biskupa a mučeníka)