vdp. Juraj Tkáč

S otcom Jurajom Tkáčom som prežil plných dvanásť rokov ako jeho dobrý priateľ, spolupracovník a pomocník pri jeho pastoračnej službe v rímskokatolíckej farnosti Šarišské Michaľany.

Prierezom jeho požehnaného života chcem oživiť pamiatku na milého a horlivého správcu našej farnosti súčasníkom i generácii, ktorá ho nepoznala.

Narodil sa ako posledné dieťa z druhého manželstva otcovi Jurajovi a matke Márii rodenej Paľovej 17. novembra 1917 v Žbinciach, okres Michalovce. Jeho rodina bola gréckokatolícka a on bol pokrstený v tomto obrade.

Základnú školu ukončil v rodnej obci. V roku 1931 začal študovať na gymnáziu v Michalovciach. V roku 1938 prešiel na gymnázium v Kláštore pod Znievom, ktoré ukončil maturitou v r. 1941. V Michalovciach sa spoznal s vtedy známym výborným katechétom prof. Hlaváčom a iste pod jeho vplyvom rozhodol sa pre kňazskú cestu v rímskokatolíckom obrade. Túžbu stať sa kňazom mal už ako malý chlapec. Z maminých a sestriných šiat mal kňazské rúcha. Čašu i ostatné potreby z kuchynských nádob. Sv. liturgia mohla sa začať. Rodičia i celá rodina mali skutočnú radosť, keď sa rozhodol prihlásiť na teologické štúdium.
Štúdium teológie absolvoval na teologickej fakulte v Bratislave v rokoch 1941-1945 (obdobie Slovenského štátu) a ukončil v košickom seminári v šk. roku 1945/46. (Ukončenie 2. svetovej vojny) Za kňaza bol vysvätený v Košiciach v katedrále sv. Alžbety biskupom Jozefom Čárskym 16. júna 1946.

Svoju pastoráciu začal kaplánskou službou v Zborove (r. 1946) a pokračoval v Drienove (r. 1947) a Košické Olšany (r, 1949).

V roku 1951 1. decembra bol povolaný do vojenskej služby a zaradený do PTP (ako inak ?:) Počas nej v podstate pracoval na výstavbe letiska Praha - Ruzyň. Do civilu sa vrátil v roku 1954.

Ale nebol to pokojný život. Bol sledovaný pracovníkmi ŠTB a v roku 1956 v zinscenovanom procese s kňazmi bol odsúdený na 13 rokov väzenia za podvratnú činnosť proti socialistickému režimu. Jeho „štácie“ boli Ruzyň, Jachimov, Valdice u Jičína, Mirov a Leopoldov. Odsedel si 9,5 roka. Od ostatnej časti bol amnestovaný.

Domov došiel v roku 1965. Vzhľadom na určité uvoľnenie košický vikár vdp. Štefan Onderko ho nakrátko ustanovil za kaplána do Domu sv. Alžbety. (od 15.5.- 15.11 1965) V novembri 15.11. bol ustanovený za správcu farnosti Hubošovce.

Do našej farnosti Šarišské Michaľany nastupuje 1. júla 1969. Nebolo to však jednoduché. Po odchode vdp. Melichara Zeleného, titulárneho pápežského komorníka, z pastorácie v našej farnosti, uchádzal sa o miesto ambiciózny kaplán farnosti Sabinov. To hlavne vtedy, keď sa dozvedel, že ho vikár už ustanovil za správcu farnosti do Hubošoviec. My sme o tom ešte nevedeli. Bol mladý, zastupoval občas chorého vdp. komorníka, mal pekné kázne. Veriaci, hlavne ženy, chceli ho do farnosti. Pán kaplán požiadal mňa a môjho brata Alberta Martona, ktorý bol v tom čase kurátorom, aby sme išli k pánu vikárovi do Košíc a žiadali za jeho preloženie k nám. Boli sme - a bez úspechu. Tam sme sa dozvedeli, že i pán kaplán ma už určené miesto, i naša farnosť má nového správcu. A to vdp.. Juraja Tkáča z farnosti Hubošovce. Boli sme spokojní. Túto situáciu sme vysvetlili o. Jurajovi, keď k nám nastúpil a myslel si, že sme ho do farnosti nechceli.
Dvanásť rokov jeho pastorácie v našej farnosti potvrdili správnosť jeho presunu k nám. Jeho duš-pastierska práca bola vecou srdca láskavého otca.
Hneď po príchode bolo treba vysúkať rukávy. V roku 1968 sa začala stavať nová farská budova. Pri jeho príchode bola v rozostavanom stave. Organizovať, zháňať materiál, robotníkov, dohliadať na dôsledné dodržiavanie schváleného projektu, prípadne žiadať o schválenie opodstatnených opráv projektu. Ba vyskytli sa prípady, že aj pán farár musel nahadzovať do miešačky, alebo iné ručné práce.
V roku 1970 bola farská budova ukončená tak, že mohla byť jej posviacka. Pri tejto príležitosti uvažovalo sa aj o birmovke, lebo v našej farnosti už dlho nebola. A tak spojili sa tri slávenia: Posviacka fary, birmovka a odpust sv. Michala. Posviacku a birmovku vykonal vtedajší ordinár diecézy vdp. Štefan Onderko. Birmovky sa zúčastnili aj žiaci 2. trieby ZŠ, ktorí v júni 1970 prijali sviatosť prvého sv. prijímania. Pripravil ich pán komorník Melichar Zelený, ktorý ešte býval na fare a vypomáhal v pastorácii.
Aj po posviacke bolo treba dokončovať a upravovať niektoré nedorobky, hlavne v ústrednom kúrení. Pomáhali mu v tom členovia výboru pre výstavby fary na čele s kurátorom p. Albertom Martonom, ktorý mu bol „pravou rukou“.
S pánom farárom sa veľmi dobre spolupracovalo, lebo bol milý, pracovitý, dal si poradiť a vedel byť vďačný za poskytnutú pomoc. Za jeho pôsobenia bola opravená kostolná veža. Bola vymenená drevená konštrukcia veže a pokrytá medeným plechom.

Hlavnou jeho náplňou bola pastoračná činnosť. Pokračoval v šľapajách vdp. komorníka vo farnosti a i na filiálke Ostrovany. Bol iniciátorom reorganizácie členov sv. ruženca, pobádal k častému pristupovaniu k sv. spovedi a k sv. prijímaniu.
Spomeniem osobnú skúsenosť v spolupráci s otcom Tkáčom: Bolo to krátko po mojej štyridsiatke. V trom období hrávali na organe chlapci, ktorých „naverboval“ ešte pán komorník Zelený. Pán farár nebol s tým spokojný, lebo sa nemohol spoľahnúť na ich presnosť a dôslednosť, Raz pri vzájomnej debate mi navrhol, aby som skúsil ja hrať na organe. Ja ?! Veď neviem hrať. „ Veď sa naučíte“, vravel mi. Bolo to asi mesiac pred Vianocami. Rozmýšľal som. Mal som doma harmónium, ktoré mi zanechal pán komorník. Dal som sa do toho. Za pomoci môjho kmotra Vinca Tuptu som začal skúšať. Išlo to. Cvičil som a cvičil tak, že som sa odhodlal zahrať na organe hneď pri májovej pobožnosti. Dopadlo to neslávne ! Povzbudený pánom farárom nevzdal som sa toho a hneď na druhý deň som to skúsil znova. Po skončení pobožnosti vyšiel pán farár zo sakristie a zvolal na celý kostol: „Výborne, podarilo sa !“ A tak som ostal organistom až do svojho odchodu do pastorácie v gréckokatolíckom obrade. Nebol som výborným organistom, ale ja som hral a veriaci spievali. Jedna moja spolužiačka to vyjadrila slovami:“Čo nedohraje, to dospieva.“ Som presvedčený, že tu sa cez pána farára prejavila milosť a pomoc Božia pre dobro miestnej Cirkvi.
S pánom farárom sme boli dobrí priatelia, rozumeli sme si a bol mojím spovedníkom. Ča splynul a postupne sa prejavovali na ňom choroby a telesné ťažkosti získané v čase neslobody. Bol párkrát na liečení. My sme to nepovažovali za zvlásť nebezpečné.
No prišiel september 1981. Pripravovali sme sa na odpustovú slávnosť k úcte sv. Michala, patróna farnosti. V pondelok pred odpustovou slávnosťou som bol u neho na spoveď. Po spovedí sme dolaďovali program slávnosti. Rozišli sme. V utorok ráno nastalo vo farnosti zdesenie. Pán farár po mozgovej príhode bol prevezený do nemocnice ! V stredu spolu s bratom Albertom, kurátorom, sme ho navštívili v nemocnici. Nerozprával, poznal nás a bolo vidieť že sa teší. Rozlúčili sme sa s ním, ale nepredpokladali sme taký rýchly koniec. Vo štvrtok prišla správa – náš milý pán farár odovzdal svoju šľachetnú dušu svojmu Stvoriteľovi a Majstrovi.
Odpustová slávnosť sa konala, ale bola naplnená slzami za milovaným duchovným otcom. Tešili sme sa a verili, že ho náš patrón sv. archanjel Michal priviedol pred Boží trón a odovzdal ho Matke Panne Márii, ktorú si v živote uctil a miloval. Prišiel ju pozdraviť v začínajúcom mariánskom mesiaci .
V roku 2011 bolo 30. výročie jeho smrti. Ako spomienku na neho vydala pani Angelka Kravcová obrázok s údajmi jeho narodenia a smrti a s touto modlitbou:

Bože, ktorý si svojho služobníka Juraja vyznačil kňazskou hodnosťou, udeľ, prosíme, aby sa pridružil v nebi k večnému spoločenstvu svätých. Amen.

Veríme, že sa tak aj stalo !
(Pospomínal si F.Fedor)